Zabezpečte dom a udržujte poriadok

Hady často vyhľadávajú úkryty v hromadách lístia, trávy, dreva či iných materiálov, ktoré poskytujú chladné a tmavé prostredie. Preto je dôležité pravidelne upratovať záhradu a okolie domu. Uistite sa, že tráva je pokosená, kríky a stromy sú orezané a všetky odpadky sú správne uložené alebo odstránené. Čistotou sa zníži počet potenciálnych úkrytov pre hady a zlepší sa prehľadnosť prostredia.

Druhým krokom pred ochranou od hadov je zabezpečenie domu proti ich vniknutiu do interiéru. Skontrolujte, či sú všetky dvere a okná dobre zatesnené, aby sa hady nemohli dostať dovnútra. Malé medzery a otvory okolo potrubí, káblov či ventilačných systémov zapečaťte. Okná a dvere ochránite pomocou bariéry vo forme sietí.

Zamedzte hadom zdroj potravy

Hady sa často približujú k obydliam kvôli potrave. Ich hlavnou korisťou sú hlodavce, vtáky a iné drobné zvieratá. Ako preventívne opatrenie nebojujte len s hadom samotným, ale tiež hlodavcami. Ako odpudiť hlodavce? Účinné sú nielen klasické pasce, ale tiež pachové odpudzovače a ultrazvukové zariadenia napájané elektrinou alebo solárnym zdrojom. Hady nepohrdnú ani ľudskou potravou, a to hlavne mäsom. Udržiavanie čistoty v kuchyni, správne skladovanie potravín a kontrola odpadu znížia počet hadov v blízkosti vášho domu.

Použite bariéry a odpudzovače

V oblastiach s vysokou koncentráciou hadov pomôže inštalácia ochrannej bariéry. Bariéry môžu byť vyrobené z jemného pletiva alebo iných materiálov, ktoré zabránia hadom vniknúť do záhrady a k základom domu. Bariéry musia byť dostatočne vysoké a zapustené do zeme, aby zabránili podhrabaniu hadov. Vyskúšajte domáce prostriedky proti hadom. Do záhrady nasaďte rastliny, ktorých zápach hadov odpudí. Ide o levanduľu, cesnak a cibuľu.

V obchodoch je možné kúpiť elektronické plašiče hadov, ktoré pôsobia aj proti hlodavcom a krtkom. Vyberte zariadenie kombinované – prístroj musí vibrovať a tiež vydávať elektromagnetické zvuky. Tieto prístroje sú proti škodcom najviac účinné. Malé hraboše a hady sú citlivé na slabé vibrácie, ktoré plašič produkuje. Tie sa šíria pôdou a odpudia všetkých škodcov. Elektronické zariadenia nie sú pre iné zvieratá škodlivé a samotných škodcov nehubia, len ich plašia. Prístroj je možné umiestniť v exteriéri a jeho účinok pretrváva niekoľko mesiacov.

fotografia: © shutterstock

Hady už vo svojej podstate vzhľadom na ich prirodzenosť, spôsob života a povahu nie sú zvieratá ideálne na manipuláciu. Žijú samotársky a okrem obdobia párenia sa nezgrupujú, ich nervová sústava nie je schopná citu vo forme „toho mám rád a toho druhého zase nie“, dotyky im nie sú prirodzené a iných zvierat sa dotýkajú akurát pri lovení či pri náhodnom stretnutí kedy napr. výhrevné miesto okupuje viacero hadov. Nejde však zámerne o potrebu spolupatričnosti, len o potrebu vyhriať sa a načerpať energiu.

Hady však sú schopné rozlíšiť známeho človeka od neznámeho no vzhľadom na ich mimoriadne slabé reakcie sa to dá spoznať na máloktorom hadovi. Pri agresívnych hadoch sa dá spozorovať keď sú zvyknuté na majiteľa – buď neútočia vôbec alebo útočia menej zúrivo ako pri cudzom človeku. Nedá sa však hovoriť o tom, že by si had niekoho obľúbil. Je teda namieste otázka načo s hadom manipulovať. Niekedy je to samozrejme nevyhnutnosť napr. pri potrebe celkového vyčistenia terária kedy had musí byť premiestnený do inej nádoby, pri návšteve veterinára alebo pri kŕmení mimo terária.

Najčastejšie hadov vyberajú začiatočníci v chove, ktorí si spoločnosť hada ešte užívajú. Je to v poriadku pokým nespôsobujú zvieraťu nadmerný stres a rešpektujú jeho momentálnu náladu pretože hady občas vyslovene „nemajú svoj deň“. Pri manipulácii s kľudnými nejedovatými hadmi je treba dodržiavať niekoľko zásad:

• pohybovať sa kľudne, pohyby musia byť pomalé a plynulé aby sa had necítil ohrozene. Každého človeka ktorý sa hadov bojí alebo má pred nimi rešpekt treba o tomto informovať pretože nervózne bojazlivé a trhané pohyby rúk vedia vystrašiť aj kľudného hada natoľko že radšej obranne pohryzie. Preto je potrebné sa pred kontaktom s hadom upokojiť, uvoľniť a mať na pamäti túto zásadu. Ak niekto nie je schopný dostať strach pod kontrolu, nech na hada nesiaha.
• sledovať správanie sa hada. Hady majú občas „zlú náladu“ kedy sú nervózne a podráždené a vtedy vôbec nie je vhodné sa ich dotýkať. Pozorovaním svojich veľhadov som zistila že takáto nálada prichádza cca raz za dva mesiace a spravidla netrvá viac ako 1 deň. Ak je had kľudný, nepozoruje ruku výstražne, kmitá jazykom, nie je strnulý a krk nemá do tvaru písmena S, je predpoklad že sa necíti v ohrození a nezaútočí. Nesmieme siahať na hada náhle hlavne keď spí, musí vedieť o našej prítomnosti skôr než sa ho dotkneme.
• dotyk hada nesmie byť smerovaný na hlavu ani chvost. Hada sa dotýkame na bruchu, podoberieme ho zospodu a necháme ho plaziť sa aby sa nestresoval zbytočne viac ako je treba. Akékoľvek naťahovanie a vracanie na miesto kde chceme aby bol ho znervózňuje. Nosenie väčších hadov okolo krku nie je frajerina že had môže niekoho zaškrtiť ale veľmi dobrý spôsob nosenia keďže za krkom je had podopretý, chvostom sa môže pridŕžať o jednu ruku a druhou ho podopierame na jeho prvej tretine tela.

Mnohí „pet chovatelia“ ktorí majú hada ako maznáčika robia veľkú chybu že sa k hadovi správajú ako ku psovi čo je úplne nevhodné. S kľudnými zvieratami sa dá robiť kadečo, môžu sa občas pustiť poplaziť von z terária (pri dostatočnej teplote bytu a podlahy), môže sa s nimi ísť von pri teplote nad 26 stupňov Celzia ale pre život hada to vôbec potrebné nie je.

S jedovatými hadmi sa manipuluje za pomoci hákov, rukavíc či klieští a samozrejme to nemôže robiť laik pretože by ľahko mohlo dôjsť k tragédii.

Na záver: nechajme hadom ich prirodzený život a na maznanie majme psa.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Z vlastnej skúsenosti aj z pozorovania viem, že veľmi často sa človek dostane k hadovi nečakane, a to tak, že sa doňho proste na prvý pohľad zaľúbi keď zistí, že povery sa nezakladajú na pravde a had v skutočnosti nechce zožrať majiteľa, nie je zákerný a vypočítavý a väčšina škrtičov je tak mierna a pokojná že s ňou môže manipulovať hocikto. Nie sú slizké, ani chladné ale veľmi jemné a príjemné na dotyk a nesnažia sa uškrtiť hneď niekoho kto si ich dá okolo krku.

Pri návšteve obchodu sú chovné podmienky popísané veľmi stručne a človek potom nadobudne dojem, že starať sa o hada je ľahké a absolútne nenáročné, čo v podstate aj je, ale už nikto vám nepovie, koľko veľa treba študovať aby sme vedeli čo sa deje keď zrazu s hadom nie je niečo v poriadku. V tomto článku si preto priblížime najčastejšie zdravotné problémy v chove, o ktorých nám v žiadnom obchode nepovedia a nájdeme ich iba na internete alebo v odbornej literatúre, no to väčšinou začneme až vtedy keď sa niečo udeje.

Prvým príznakom na spozornenie je keď had prestane žrať. Znamená to buď že sa deje niečo prirodzené alebo to znamená chorobu či chybu v chovných podmienkach. Najčastejšie had nežerie v čase zvleku. Má vtedy mliečnu farbu kože a do modrobiela zakalené oči. Zakalenie trvá spravidla cca 3 – 5 dní, had je vtedy podráždenejší pretože je slepý a nie je dobré ho vyberať. Je možné že aj v tejto dobe si had potravu vezme ale je lepšie mu ju neponúkať aby sa mu pri zvleku nevytvoril prstenec z kože pred naprataným žalúdkom lebo by to mohlo spôsobiť priškrtenie ciev a odumieranie tkaniva.

Druhým najčastejším dôvodom prečo hady nežerú je nevhodná teplota v teráriu – pri nízkej nedokážu korisť stráviť a preto ani nelovia. Preto treba mať naštudované teploty v teráriu pre každý druh. Niekedy hady nežerú kvôli stresu – napr. z prepravy alebo z nového prostredia. Stresovanejšie jedince stačí upokojiť poskytnutím úkrytu, kde sa budú cítiť v bezpečí a všetko bude v poriadku. Dospelé hady často odmietajú potravu v období párenia ktoré je u väčšiny hadov v zime a najčastejšie zvyknú hladovať pytóny kráľovské – ide často aj o 4 mesačný pôst. Začínajúci chovatelia sa zvyknú zľaknúť čo sa s hadom deje tak ak sú všetky chovné podmienky v poriadku treba myslieť na túto možnosť. Horší prípad nastane keď had nežerie z dôvodu nejakej choroby alebo vnútorných či vonkajších parazitov – vtedy je už potrebný veterinárny zásah.

Častý problém v chove je keď had zvracia potravu. Najčastejšie bývajú príčinou opäť teploty – hlavne vysoká, preto je potrebné mať v teráriu teplomer pre kontrolu neustále. Pri nízkej teplote korisť had vyvráti pretože ju nedokáže stráviť. Aj parazity a stres môžu byť príčinou zvracania potravy no v prvom rade treba skontrolovať teplotu. Minimálne 3 – 5 dní po kŕmení je potrebné hada nechať v pokoji tráviť bez vyberania ho z terária a taktiež ho neprevážať nakŕmeného lebo zvracanie z prevozového stresu je bežné.

Neprijímanie potravy a zvracanie sú najčastejšie diskutované problémy pri začínajúcich chovateľoch, menej často sa vyskytujú vyslovene choroby – ako napr. prechladnutie z nízkej teploty alebo prievanu – treba zvýšiť teplotu, parazity sa dajú ľahko odstrániť pásikmi DETIA zavesenými dovnútra terária, občasné sú hryzné poranenia v prípade kŕmenia živou potravou – stačí dezinfekcia rany a po niekoľkých zvlekoch ju už nebude vidno. Vyslovene závažné problémy vírusového alebo bakteriálneho pôvodu napr. IBD, hniloba tlamy či paramyxoviróza sa našťastie objavujú len zriedka no majú devastačné následky pre celý chov.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Výber vhodnej podstielky je veľmi dôležitý a to nielen preto, že pomáha udržiavať vhodné vlhkostné podmienky v teráriu,  ale aj preto, že výber nevhodnej podstielky môže hadovi spôsobiť od nepríjemných pocitov až po smrteľné problémy.

Vo všeobecnosti platí, že podstielka musí spĺňať určité parametre – hygienu, schopnosť udržať vlhkosť, ľahká výmena v prípade pošpinenia, pohodlnosť a to posledné je estetickosť pričom platí, že jednotlivé druhy hadov majú rozdielne nároky na podstielku v závislosti od ich prirodzeného biotopu. Nižšie si popíšeme najpoužívanejšie druhy podstielok, ich pozitíva a negatíva.

Hobliny sú najčastejšie používaným materiálom v chove. Musia byť ale dostatočne veľké aby neboli prašné, preto je potrebné kupovať veľké hobliny nie malé piliny. Ich výhodou je že sú mäkké a príjemné hadovi na ležanie, výborne držia vlhkosť a zároveň neplesnivejú (pri normálnom rosení napr. v období zvleku). Sú taktiež dobrý tepelný izolant, pri znečistení stačí vyhodiť len pošpinenú oblasť a nahradiť novými a sú pomerne estetické. Výborné sú aj pri chove hadov náročných na vlhkosť pretože stačí ráno naliať na ne trochu vody a do večera preschnú aby nedošlo k nadmernej tvorbe baktérií. Cenovo nie sú nákladné.

Papierové obrúsky sú hygienické a vždy sa používajú pri karanténe hadov a koľko s na nich výborne vidieť prípadné parazity. Sú ale tenučké preto sú slabší tepelný izolant no vlhkosť držia veľmi dobre. Sú pomerne vzhľadné no pre ich nasiakavosť treba vymeniť pri pošpinení v celom teráriu. Na dotyk sú hadovi príjemné a cenovo dostupné.

Lignocel je pekný, pohodlný a výborne drží vlhkosť ale je to veľmi nebezpečná podstielka pre pozemných hadov! Pri kŕmení sa totiž nalepí na korisť a had ju prehltne, čo mu pri dlhodobejšom kŕmení spôsobí upchanie čriev a smrť. Pre stromových hadov ktoré sú kŕmené vo vzduchu z peanu je to však výborná podstielka a cenovo dostupná.

Noviny sú pomerne často používané pre ich cenovú dostupnosť, sú príjemné na ležanie a relatívne udržia aj vlhkosť no sú nevzhľadné a šuchocú pri pohybe hada. Tiež tlačiarenská farba obsahuje olovo čo pre zdravie hada nie je prínosné.

Bukové štiepky veľmi pekná podstielka no značne tvrdá na ležanie a cenovo nákladná, neudrží dostatočne vlhkosť a ľahko splesnivie. Ďalšou nevýhodou je že na dreve je prakticky nemožné spozorovať čierne parazity.

Piesok je pekný a cenovo ľahko dostupný, no nedrží moc teplo a ľahko sa dostane hadom pod šupiny. Používa sa hlavne pri chove púštnych hadov ktoré sa doňho zahrabávajú.

Štrk je tiež nenákladný ale nepohodlný na ležanie a kamene treba v prípade pošpinenia ako aj pri vložení do terárka prevariť.

Výber je pestrý a preto treba tak ako pri výbere materiálu na stavbu terária vždy prihliadať na individuálne požiadavky každého hada.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

O hadoch koluje množstvo informácií a povier, z ktorých je žiaľ väčšina takých, ktoré hadom škodia. Prvý mýtus ktorý medzi laikmi panuje je ten, že hady sú slizké a chladné. Nie sú. Hady majú kožu a šupiny absolútne suché, hladké a príjemné na dotyk. Pohybujú sa sťahom svalov takže sliz ako u slimákov vôbec nie je potrebný a ani sa nikde netvorí. Sú to zvieratá nevytvárajúce vlastné teplo a preto sa musia chodiť „nahrievať“ aby mali energiu na pohyb. Majú preto vždy takú teplotu ako je teplé okolité prostredie. Keďže sa chodia vyhrievať ku zdroju tepla väčšinou sú na dotyk príjemne teplé.

Snáď najväčší z nemyslov je ten, kde had bol chovaný voľne v byte, spával v posteli a keď raz prestal žrať a natiahol sa vedľa majiteľky tak jej veterinár povedal, že to robí preto, aby majiteľku zožral. Táto historka hadom uškodila asi najviac. Hady chované doma rozoznávajú korisť pachom. Človeka za korisť nepovažujú a vôbec im ako korisť nevonia. Zároveň ani nie je možné pre bežne doma chovaného hada človeka prehltnúť. Hady si korisť nikdy nepremeriavajú, konajú pudovo a žiadnu vyššiu logiku v ich správaní hľadať nemôžme. Na človeka môže v snahe o nasýtenie sa zaútočiť akurát divožijúci had obrovských rozmerov ale aj tak je krajne nepravdepodobné, že by to spravil nakoľko sa hady zameriavajú na inú korisť a človek pre nich nie je zaujímavý.

Snáď najväčšou zaujímavosťou zo sveta hadov je ich rozmnožovanie a určité špecifické schopnosti o ktorých ľudia môžu len snívať. Hadia samica si totižto dokáže sama určiť, kedy otehotnie. Po spárení sa so samcom je schopná až rok si v sebe uchovať spermie od samca a použije si ich kedy chce. Bolo zaznamenaných niekoľko prípadov kedy samica otehotnela až po vyše polroku po spárení sa so samcom a úspešne porodila mláďatá. Taktiež sa hovorí, že si samička vie sama vybrať, kto bude otcom jej mláďat ak sa párila s viacerými samcami. Veľmi zaujímavo sa reprodukujú aj niektoré jedovaté hady, kedy si samica vie na základe teplotných podmienok sama zvoliť, či porodí mláďatá živé alebo či nakladie vajíčka.

Niektoré druhy hadov zase používajú veľmi zaujímavé obranné prvky. Napríklad hadiarka Lampropeltis getula californiae sa snaží sfarbením podobať sa na jedovatého koralovca. Niektoré nejedovaté hady zase používajú v prípade ohrozenia chvostík, ktorým šuchocú o lístie a snažia sa napodobniť jedovatého štrkáča. Otázne je, či ide o zámerné maskovanie alebo o konvergentný vývoj, pri ktorom jednotlivé druhy hadov vyvinuli odlišne.

Špecifické miesto v hadej ríši nepochybne patrí jedovatým hadom, ktorí majú tak prudký jed, že by jedna kvapka dokázala zabiť 20 ľudí ako v prípade tajpana. Rekordmanom v dĺžke je pytón mriežkovaný, kde boli zdokumentované jedince dĺžky 9 metrov a svet obletela aj fotografia anakondy, ktorá zožrala aligátora. V rýchlosti útoku sú asi najfascinujúcejšie psohlavce zelené, ktoré bez pohnutia visia zo stromu a sú schopné v lete uloviť vtáka! Každý hadí druh je niečím úžasný a zaslúžia si oveľa väčšiu pozornosť a ochranu než akej sa im dostáva.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Ako v každom chovateľskom projekte tak sa väčšinou aj v chove hadov stane, že chovateľ zatúži po potomstve od svojich miláčikov. Či už ide len o záujmového chovateľa s párikom „domácich miláčikov“ alebo o profesionálneho veľkochovateľa, vždy musia byť dodržané základné chovné podmienky aby tento zámer mohol byť uskutočniteľný.

V tomto článku si priblížime niečo viac o troch nenáročných najčastejšie chovaných hadoch ako sú veľhady kráľovské, pytóny kráľovské a užovky červené. Základné podmienky na odchov mláďat sú nasledovné:

Mať k dispozícii dospelý chovný pár zvierat – znamená to minimálne jedného samca a jednu samicu, pričom percento úspešnosti sa zvyšuje pri viacerých zvieratách použitých v chove – napr. viac samcov na napárenie jednej samice. Pod pojmom dospelosť sa u hadov považuje samček vo veku aspoň dvoch rokov a samička vo veku aspoň troch rokov, pričom treba prihliadať aj na dĺžku nielen vek. Vo veľkých chovoch sa žiaľ na úkor zdravia zvyknú hady prekrmovať aby čo najskôr dosiahli veľkosť „dospeláka“, je to ale z dlhodobého hľadiska na úkor zdravia chovného hada, kvality a početnosti vrhu/znášky a životaschopnosti mláďat. V chove náročných druhov napr. psohlavec zelený sa v žiadnom prípade nesmie uponáhľať a hady prekrmovať aby boli čím skôr vhodné do chovu lebo výsledkom často býva, že sa had nedožije ani dospelosti (cca 4 roky, psohlavce sa prvý krát odporúča páriť až po dosiahnutí 5 rokov veku samičky), kdežto pri veľkých hadoch ako sú pytóny tmavé občas chovatelia pripúšťajú už aj 1,5 roka mladučké prekŕmené samičky.

Zvieratá musia byť v 100%nom zdravotnom stave – do chovu môžeme pripustiť len jedince ktoré sú aspoň pol roka absolútne zdravé, v kondícii, neprekonali žiadne prechladnutie, zaparazitovanie či akýkoľvek iný problém a sú primerane kŕmené.

Vhodné chovné podmienky – každý druh hada vyžaduje pri príprave na odchov vytvorenie špecifických podmienok. Hady by pol roka pred prípravou na odchov mali byť chované oddelene aby ich stretnutie bolo výrazným stimulom na párenie. Množstvo hadov má v prírode sezónu párenia od jesene (príprava) cez zimu (samotné párenie) až po jar (znášky/odchovy). Úprava tepelných podmienok pripomínajúca počasie v prirodzenom prostredí hadov sa nazýva cyklovanie. Znamená to postupné znižovanie denných teplôt o cca 3 stupne a nočných o cca 5 stupňov v období od septembra do novembra. Následne sa v decembri chovný párik dá k sebe a sleduje sa ich správanie, či dôjde k páreniu. Po spárení sa samica po niekoľkých dňoch až týždňoch nafúkne akoby zožrala veľkú korisť – toto sa nazýva ovulácia. Pôrod zvyčajne nastáva po 3 – 4 mesiacoch po zvleku po ovulácii u veľhadov, pričom každý druh to má s dĺžkou tehotenstva inak. Pytóny a užovky treba aj zazimovať, čo znamená pokles teplôt až na 15 stupňov a párenie nastáva až po odzimovaní. Veľhady rodia živé mláďatá, pytóni a užovky kladú vajíčka ktoré treba inkubovať pri cca 30 °C.

Chovné podmienky pre mláďatá – mláďatká po narodení/vyliahnutí treba od matky odobrať, umyť od pôrodných tekutín a dať do samostatnej krabičky vystlanej hygienickými utierkami pri teplote 28 – 29 °C cca mesiac. Po prvom zvleku je možné mláďatká nakŕmiť primerane veľkou korisťou a fungujú samostatne ako veľké hady.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Dopracovať sa k odchovu mláďat je snom väčšiny chovateľov no nie je to vôbec jednoduché. Keď sa už ale pošťastilo splniť všetky podmienky na odchov mláďat sa samička nám porodila či zniesla vajíčka z ktorých sa vyliahli mláďatá, nastáva práca pre chovateľa – umyť ich od pôrodných tekutín, oddeliť od matky a každé mláďa zvlášť umiestniť do krabičky pre lepšiu možnosť kontroly.

Do cca týždňa sa mláďatá prvý krát zvlečú z kože a následne sú pripravené nakŕmiť sa. Ideálne je, ak by mláďatá na prvý krát vzali rozmrazenú korisť ktorou budeme kŕmiť nastálo. Korisť má byť veľká tak ako je had hrubý v najhrubšom mieste a musí byť rozmrazená v horúcej vode na vyslovene teplú teplotu aby had korisť v tme rozoznal. V prípade, že mláďa nevezme potravu ihneď, ponúkame mu ju cca 20 minút na základe jeho reakcií.

Ak sa potravy bojí a uteká, nemá zmysel ho stresovať. Ďalší pokus o nakŕmenie nikdy nerobíme skôr ako o 3 – 4 dni aby háďatko nebolo často stresované. Je dobré zvoliť druhú metódu – ponúknutie živej koristi. Ak na ňu tiež nereaguje, môžeme mu korisť nechať v krabičke do rána no nesmie to byť korisť dospelá ktorá by bola schopná háďatku ublížiť. Často sa mláďatá osmelia až po pár hodinách a korisť si vezmú. Treťou metódou je háďatko vyprovokovať korisťou až k agresivite neustálym šťuchaním a brnkaním po chvoste, prípadne po stranách hlavy pričom je najlepšie napodobňovať prirodzené pohyby myši či potkana teda približovanie a vzďaľovanie sa potravy.

Pomerne často sa stáva, že niektorému mláďaťu ponúkaná potrava „nevonia“. Myši majú prenikavý pach a niektorým mláďatám vyhovuje no iné uprednostňujú potkanie holíčatá. Ak nepomôžu potkanie holíčatá môžeme ponúknuť voňavé škrečky alebo akékoľvek holíča napáchnuté perím. Pri tvrdohlavých mláďatách sa zvykne používať trik: vložiť hlavu holíčaťa do tlamky hada, zavrieť mu tlamu a holíča potiahnuť smerom von z tlamy aby sa zuby do koristi zaryli. Keďže zuby smerujú dozadu, takto „zakvačené“ holíča má had problém vypľuť a často po chvíli prestane bojovať a zistí, že je menej náročné korisť prehltnúť ako vyvrhnúť.

Ak žiadna z týchto metód nezabrala bude treba pristúpiť k trochu drastickým a nechutným metódam ktoré nie každý zvládne. Patrí sem nastrihávanie mŕtveho holíčaťa, podľa niektorých zdrojov hadov veľmi provokuje k útoku pach krvi a mozgu. Ďalšia metóda ktorá nepatrí k obľúbeným je kŕmenie kašou z rozmixovaného holíčaťa ktorá sa hadičkou zavedie priamo do žalúdka. Uviesť žalúdok do činnosti často povzbudí aj lovecký pud takže už druhú potravu si mláďatko uloví samo. Násilné kŕmenie celou korisťou je pre hada značne stresujúce a je aj dosť nebezpečné pretože sa môže stať hlavne u malinkých a jemných mláďat že peán s holíčaťom im prederaví krk keď sa „zatnú“ a odmietnu si potravu posúvať nižšie. Takéto úrazy často končia smrťou mláďaťa preto je násilné kŕmenie až posledná metóda ktorú treba použiť len ak všetky ostatné zlyhali.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Terárium je najdôležitejšou podmienkou pre chov plazov preto jeho vybaveniu treba venovať najväčšiu pozornosť. Každý druh hada má špecifické nároky na chov ktoré ešte pred jeho kúpou musíme poznať aby sme vedeli ako by terárium preňho malo vyzerať. Popíšeme si jednotlivé materiály na výrobu, ich výhody a nevýhody a vplyv na klimatické podmienky vo vnútri terária.

Sklo – je najčastejšie používané no má skôr nevýhody ako výhody. Je ťažké, rozbitné a je slabý tepelný izolant, preto je vo vnútri väčšia spotreba energie na vykurovanie. Tiež sa nedajú vyvŕtať vetracie otvory a v prípade stromových hadov treba nájsť vhodný spôsob na upevnenie konárov. Výhodou je ľahká dezinfikovateľnosť a udrží dostatočnú vlhkosť. Sklenené teráriá sú vhodne hlavne pre tepelne nenáročné pozemné hady – užovky, hadiarky…

Drevo – je výborný tepelný izolant a nároky na spotrebu tepla sú preto výrazne nižšie, rovnako nie je problém s vŕtaním dier na svetlo, výhrevné káble, vetranie a upevnenie konárov. Je ale pórovité a preto sa nedá až tak dobre dezinfikovať ako sklo. Tiež nastáva problém pri udržaní vlhkosti pretože drevo musí byť ošetrené proti plesniveniu. Drevo je ale pomerne ťažké no zato je nerozbitné a nepoškriabateľné. Je vhodné pre stromové hady a hady náročné na teplo no nie na vlhko (po ošetrení proti vlhkosti je možné v teráriu aj rosiť).

Plexisklo – používa sa menej no veľmi obľúbené je v zahraničí v chove stromových hadov. Je ľahké, nerozbitné, dajú sa doňho vŕtať diery a výborne znáša aj vlhké prostredie. Jeho nevýhodou je akurát poškriabateľnosť a slabšia tepelná izolácia.

Plast – boxy sa používajú vo veľkochovoch hadov. Majú funkciu akoby „šuflíku na hady“ ktorý je zasunutý v drevenej polici. Je to praktický spôsob chovu, ľahko udržiavateľný, spratný a hadom vyhovuje no je to veľmi nevzhľadné, hadovi poskytuje len minimum priestoru na pohyb a žiadnu možnosť lozenia. Tento spôsob chovu sa najčastejšie využíva pri pytónoch kráľovských a veľhadoch v hadích farmách.

OSB dosky – výborný materiál identických vlastností ako drevo, no je ľahší a finančne menej náročný.

Orientácia terária by mala byť vzhľadom na potrebu teplotného gradientu jednoznačne na šírku. Had musí mať možnosť ísť sa vyhriať aj ochladiť, preto je vhodné vyhrievať len jeden koniec terária. Kedysi panoval názor, že stromové hady by mali mať terárium orientované na výšku ale keďže je tam zlá možnosť teplotného gradientu a had sa aj tak pohybuje horizontálne nie vertikálne tak aj na náročné stromové hady používame pozdĺžne terária no s menšími nárokmi na veľkosť. No pri voľbe materiálu sa musíme v prvom rade orientovať teplotnými nárokmi hada a potrebami na vnútorné zariadenie kvôli vŕtaniu do materiálu.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Vretenica severská je jediným jedovatým hadom ktorý sa vyskytuje na území Slovenska. Je dlhá 60 – 80 cm, pričom samci sú menší a má modrosivá farbu s výraznou kľukatou kresbou na chrbte. Obýva chladnejšie oblasti s vyššou nadmorskou výškou ako sú lesné rúbaniská, rašeliniská, kameňolomy a kosodreviny. Na stretnutie s vretenicou je dobré sa vopred pripraviť aby sme prípadne vedeli správne zareagovať ak by k nemu naozaj došlo.

V prvom rade je treba mať na zreteli, že to my vstupujeme do teritória vretenice no napriek tomu nikdy neútočí prvá, pohryznúť môže človeka len v prípade krajnej núdze pri obrane. Človeku sa snaží v každom prípade vyhnúť a preto je najdôležitejšie pozerať sa pod nohy pri chôdzi a dobre si prezrieť miesto v tráve, kam si chceme sadnúť. Pri chôdzi je dobré dupať, lebo hady sú hluché ale cítia vibrácie a ľahšie tak spozorujú nebezpečenstvo aby mohli včas ujsť.

Pri pohryznutí vretenicou je najdôležitejšia zásada zachovať pokoj (nadmerne nezaťažovať obehovú sústavu) a dopraviť sa do nemocnice na pozorovanie. Hoci väčšina vreteníc nemá dostatok jedu na to, aby mohli dospelému a zdravému človeku výrazne ublížiť, no zaznamenané boli aj dospelé samice ktoré mali dostatok jedu na zabitie dospelého človeka. Z minulosti sú známe prípady, kedy nadmerná fyzická aktivita a zaťaženie obehovej sústavy viedli ku zlyhaniu srdca pacienta s následkom smrti. Väčší pozor by si mali dávať hlavne seniori a deti, prípadne ľudia so slabším zdravím a alergici. Nie je žiaduce jed z rany vytláčať, vysávať, vypaľovať, prikladať ľad, vyhnúť sa treba aj použitiu škrtidla, je nevhodné požívať lieky proti bolesti, kávu a alkohol.

Uhryznutie má tvar dvoch bodiek vzdialených cca 1 cm od seba a sú popisované nasledovné príznaky – opuch v mieste pohryznutia, bolesť hlavy, nevoľnosť až pocit na zvracanie, smäd, zrýchlený dych a pokles krvného tlaku (v ťažších prípadoch až bezvedomie). Uhryznutému človeku zavoláme záchranku a zatiaľ poskytneme prvú pomoc: pacienta dáme do stabilizovanej polohy a na uhryznutú končatinu mu dáme dlahu a voľnú bandáž – teda medzi bandáž a končatinu by sa mali zmestiť aspoň dva prsty. Ranu môžme opatrne očistiť, no vyhýbame sa tlaku na postihnuté miesto. Je dobré končatinu podložiť kvôli zmierneniu opuchu a bolesti.

Pacient môže piť vodu alebo ovocný čaj ale je treba sa vyvarovať nápojom, ktoré rozširujú cievy – čo je predovšetkým káva a alkohol, aby sme neuľahčili jedu otravu organizmu. Sérum proti jedu môže podať iba lekár no nie vždy je to vhodné použiť pretože alergická reakcia na sérum môže byť horšia ako reakcia na jed. Sérum je k dispozícii ako povinná výbava každej európskej nemocnice a rovnako je v Národnom toxikologickom centre. Vo výnimočných prípadoch sa môže stať, že vretenica uhryzne tzv. „nasucho“ teda nedôjde k zaneseniu jedu do rany. Tvorba jedu je pre hada náročná a „šetrí“ si ho hlavne na lov koristi preto sa môže stať, že uhryznutie človek ani nespozoruje. Vždy je ale lepšia prevencia ako riešiť problém preto si pri vychádzkach do prírody musíme dobre všímať, kade sa pohybujeme.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Hady sú zvieratá často veľmi zvedavé a to hlavne pri umiestnení do novej chovnej nádrže a neustále ju preliezajú kým si ju celú neskontrolujú. Preto sa aj pozornému chovateľovi môže stať, že mu jeho had ujde. Nie je to veľký problém v prípade, že ide o škrtiča no značné nebezpečenstvo nastáva v prípade úteku jedovatého hada.

Príčin úteku môže byť veľa, môže chovateľ nechať nepozornosťou poodchýlené dvierka terária (najčastejší spôsob) alebo si únikovú cestu nájde had. Vo všeobecnosti platí, že kam sa hadovi zmestí hlava, tade si dokáže pretiahnuť aj telo. Treba dávať preto veľký pozor na to, či pri lození po teráriu nedokáže vytlačiť vetracie otvory keď sa zaprie, či sa nezmestí pomedzi posuvné sklá (platí hlavne pri užovkách, hadiarkach a malých hadoch) prípadne či sa nemôže dostať von otvorom na lampu.

Niektoré hady sú povahou kľudné ale iné vyslovene špekulujú a často lozia tak dlho, kým nenájdu nejaký otvor čo by mohli skúsiť vytlačiť. Keď sa už stane nehoda a hadovi sa podarí ujsť, musíme v prvom rade poznať jeho prirodzený biotop aby sme vedeli kde hľadať. Vo všeobecnosti platí, že hady zbožňujú úkryty a teplé miesta keďže na svoj pohyb potrebujú prijať teplo. Pozemné hady je preto treba hľadať kdekoľvek vzhľadom na ich veľkosť – najčastejšie pod nábytkom, v šuflíkoch, medzi oblečením či v akýchkoľvek úložných priestoroch.

Najťažšie je nájsť mláďa užovky ktoré sa vzhľadom na jeho štíhlosť môže schovať na tisíc rôznych miestach a už keď chovateľ obráti byt hore nohami a hada nenájde, na druhý deň to môže spraviť zase pretože had sa v noci najpravdepodobnejšie premiestni. Keďže hady sú prevažne nočné tvory treba byť v noci ostražitý na akýkoľvek zvuk – napr. šuchot alebo či niečo nezhadzuje z poličky keď po nej lezie. Jedna z metód ako započuť hada je rozmiestniť plechovky po izbe a po obvodoch stien kde sa hady radi plazia a ak je had dostatočne veľký a silný na to, aby zhodil plechovku pri dotyku budeme počuť kde je.

Stromové hady sa zase automaticky ťahajú dohora a na miesta kde jej im pohodlné sa omotať ako okolo konára teda ich treba hľadať namotané na káble, žalúzie, rôzne rúrky a trúbky ako napr. opierka na nohy na stoličke. Môj zelený stromový pytón mal obľubu v úteku medzi sklá čo bol asi 0,5 cm šírka a usadil sa na tyči na bicykli, druhý krát bol namotaný na žalúzii ako na konári, potom zase na kábli. Utečeného veľhada som našla v úložnom priestore postele v igelitke s oblečením a mláďatko veľhada sa schovávalo zase pod skriňou a pri termostate.

Pasce na utečené hady vo forme myši v klietke nikdy nepomohli. Pomáha ale dať na zem terárium najlepšie aj so zapnutým zdrojom tepla a had sa rád vráti do známeho prostredia podľa pachu. Tiež sa zvykne používať 2 litrová PET fľaša, ktorej hrdlo asi 10 cm od vrchu odrežeme a vložíme dovnútra kde bude podstielka z terária ktorá je pachom hadovi dobre známa Niektorí chovatelia používajú aj lepiacu pásku ktorú rozmiestnia po izbe a had sa na ňu prilepí no v prípade väčších hadov ako je dospelá užovka odlezie had aj s lepiacou páskou. Múka rozsypaná na zemi hada tiež nezabrzdí no môže ukázať kde sa asi utečenec zdržuje.

Možností na úkryt pre hadov chovaných v domácnosti je nesmierne množstvo a väčšinou potrvá cca týždeň kým sa had nájde, nakoľko prvé dni je vystresovaný zo zmeny prostredia a po pár dňoch sa osmelí a začne loziť. Základom ale je snažiť sa terárium zabezpečiť proti úniku čo najdokonalejšie.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com