Zaujímavosti a mýty z hadej ríše
O hadoch koluje množstvo informácií a povier, z ktorých je žiaľ väčšina takých, ktoré hadom škodia. Prvý mýtus ktorý medzi laikmi panuje je ten, že hady sú slizké a chladné. Nie sú. Hady majú kožu a šupiny absolútne suché, hladké a príjemné na dotyk. Pohybujú sa sťahom svalov takže sliz ako u slimákov vôbec nie je potrebný a ani sa nikde netvorí. Sú to zvieratá nevytvárajúce vlastné teplo a preto sa musia chodiť „nahrievať“ aby mali energiu na pohyb. Majú preto vždy takú teplotu ako je teplé okolité prostredie. Keďže sa chodia vyhrievať ku zdroju tepla väčšinou sú na dotyk príjemne teplé.
Snáď najväčší z nemyslov je ten, kde had bol chovaný voľne v byte, spával v posteli a keď raz prestal žrať a natiahol sa vedľa majiteľky tak jej veterinár povedal, že to robí preto, aby majiteľku zožral. Táto historka hadom uškodila asi najviac. Hady chované doma rozoznávajú korisť pachom. Človeka za korisť nepovažujú a vôbec im ako korisť nevonia. Zároveň ani nie je možné pre bežne doma chovaného hada človeka prehltnúť. Hady si korisť nikdy nepremeriavajú, konajú pudovo a žiadnu vyššiu logiku v ich správaní hľadať nemôžme. Na človeka môže v snahe o nasýtenie sa zaútočiť akurát divožijúci had obrovských rozmerov ale aj tak je krajne nepravdepodobné, že by to spravil nakoľko sa hady zameriavajú na inú korisť a človek pre nich nie je zaujímavý.
Snáď najväčšou zaujímavosťou zo sveta hadov je ich rozmnožovanie a určité špecifické schopnosti o ktorých ľudia môžu len snívať. Hadia samica si totižto dokáže sama určiť, kedy otehotnie. Po spárení sa so samcom je schopná až rok si v sebe uchovať spermie od samca a použije si ich kedy chce. Bolo zaznamenaných niekoľko prípadov kedy samica otehotnela až po vyše polroku po spárení sa so samcom a úspešne porodila mláďatá. Taktiež sa hovorí, že si samička vie sama vybrať, kto bude otcom jej mláďat ak sa párila s viacerými samcami. Veľmi zaujímavo sa reprodukujú aj niektoré jedovaté hady, kedy si samica vie na základe teplotných podmienok sama zvoliť, či porodí mláďatá živé alebo či nakladie vajíčka.
Niektoré druhy hadov zase používajú veľmi zaujímavé obranné prvky. Napríklad hadiarka Lampropeltis getula californiae sa snaží sfarbením podobať sa na jedovatého koralovca. Niektoré nejedovaté hady zase používajú v prípade ohrozenia chvostík, ktorým šuchocú o lístie a snažia sa napodobniť jedovatého štrkáča. Otázne je, či ide o zámerné maskovanie alebo o konvergentný vývoj, pri ktorom jednotlivé druhy hadov vyvinuli odlišne.
Špecifické miesto v hadej ríši nepochybne patrí jedovatým hadom, ktorí majú tak prudký jed, že by jedna kvapka dokázala zabiť 20 ľudí ako v prípade tajpana. Rekordmanom v dĺžke je pytón mriežkovaný, kde boli zdokumentované jedince dĺžky 9 metrov a svet obletela aj fotografia anakondy, ktorá zožrala aligátora. V rýchlosti útoku sú asi najfascinujúcejšie psohlavce zelené, ktoré bez pohnutia visia zo stromu a sú schopné v lete uloviť vtáka! Každý hadí druh je niečím úžasný a zaslúžia si oveľa väčšiu pozornosť a ochranu než akej sa im dostáva.
Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com
